Celé to začalo pozitívnym testom v máji. Mikael dostal za úlohu zavolať do zdravotného centra a objednať nás na kontrolu.
Netuším ako ale nejako si zmýlil číslo a zavolal na oddelenie pre drogovo a alkoholovo závislých a tam teda neboli radi, že čakáme dieťa. Druhý telefonát však už vyšiel a dovolal sa na správne oddelenie. Na prvej kontrole na povedali iba "gratulujeme" príďte znova v 12 týždni.
Počas celého tehotenstva sme boli na dvoch ultrazvukoch - na jednom odporúčanom v ca 17- 19 týždni a jednom skorom v 13 týždni, ktorý sme si sami vyžiadali. Na prehliadky sa tu nechodí ku gynekológovi/gynekologičke u toho som za celé tehotenstvo ani raz nebola, ale k takzvanej pôrodnej asistentke (barnmorska).
Počas druhého trimestra som na kontrolu chodila ca raz za 6 týždňov a počas tretieho trimestra ca každé tri týždne. Kontrola spočívala v tom že mi barnmorska pozrela hladinu železa a cukru v krvi a spýtala sa ma ako sa cítim a či mám prípadne dáke otázky. Na konci mi premerala brucho, zmerala tlak a popočúvala srdce dieťaťa. Nebyť toho posledného tak by sme mohli komunikovať cez mail.
Na jednej strane tehotenstvo nie je choroba a asi majú pravdu, že pokiaľ sa žena dobre cíti nie je dôvod na obavy, ale všetci vieme, že to nie je také ľahké neobávať sa či je všetko tak ako má byť.
Keď som mojej pôrodnej "babici" rozprávala o gynekologických vyšetreniach, ktoré sa robia na Slovensku tak bola viac než prekvapená. Že vraj keď sa dobre cítim tak nie je dôvod na vyšetrenia. Ako sa vraví - iný kraj, iný mrav.
POČAS:
Termín pôrodu bol 30 januára, ale náš malý "riset" (pracovný názov Samuela) nemal naponáhlo. Vo Švédsku čakajú 14 dní kým vyvolajú pôrod. A keďže tomu nášmu lenivcovi ani dva týždne nestačili tak 14 februára (ako lepšie osláviť Valentína, všakže?) sme boli zavolaní do nemocnice. Tam ma prvý krát vyšetrili a "naordinovali" oxytocínové kvapky každé dve hodiny. Najskôr sme boli na izbe ešte s jednou ženou, ale ak sme chceli tak sa mohli voľne prechádzať a prísť si každé dve hodiny po kvapky. Išli sme teda na pizzu a domov po počítač (bývame 15 min pešo od nemocnice), aby sme sa, presnejšie Mikael, nenudili. Poobede sme dostali svoju vlastnú izbu a to sa už začali moje kontrakcie stupňovať. Asi o druhej v noci nás presunuli na pôrodné oddelenie. Vo Švédsku je zvykom, že si žena alebo pár pred pôrodom napíšu pôrodný list, kde opíšu ako si želajú, aby pôrod prebiehal, čoho sa boja alebo aký tlmič bolesti by chceli (rajský plyn, epidurál, TENS aparát a akupunktúra sú tie najpoužívanejšie).
Tento list si potom sestričky, zdravotníci a lekár/ka prečítajú a snažia sa (v rámci možností )vyhovieť každej žene. Taký list som mala pripravený aj ja a musím povedať, že som bola prekvapená že si ho naozaj každá služba prečítala. Samozrejme, že to čo v ňom stojí nie je vyryté do kameňa - ja som v ňom síce písala, že epidurál radšej nie, ale po 24 hodinách som vedela, že potrebujem krátku pauzu, aby som zvládla tie hodiny čo mali prísť.
Na izbe sme boli s Mikaelom sami a mali sme tam WC so sprchou, malý rozkladací gauč pre Mikaela, fit loptu atď. Chodili nás pravidelne kontrolovať a pozerať či je všetko v poriadku. Super bolo, že Mikael bol celý čas pri mne (t.j. 36 hodín + šitie - áno aj to si prežil so mnou) a zažil si celý pôrod od začiatku až po koniec - ako sa hovorí v dobrom aj zlom. Pripravila som ho na to, že na neho možno budem kričať a štípať ho do ruky, ale jóga, trénovanie dýchania a pozeranie kopy pôrodov na youtube priniesli výsledky a žiadny krik sa nekonal. Vlastne musím povedať, že som asi ešte nikdy nebola tak sústredená na jednu vec ako počas pôrodu. Znie to čudne, ale keď si na to tak spomínam tak mi to príde až ako meditácia.
Po pôrode je tu tradíciou, že vám prinesú obložené chlebíky a detské šampanské na izbu a nechajú vás ca hodinku samých, aby ste si vymenili dojmy z celého zážitku a vyobjímali bábätko. Táto tradícia tu je už roky rokúce, lebo aj Mikaelova mama si tie chlebíky pamätá. A musím povedať, že po asi dni bez jedla padli vynikajúco.
PO:
Potom nás všetkých troch presunuli do tzv. baby hotela. Pre mňa najlepší hotel v akom som kedy bola. Je to časť nemocnice, ktorá vyzerá ako hotel, ale sú tam celý čas lekári a sestričky/sestričkovia. Na izbe sme mali telefón, ktorým sme mohli o "ktoromkoľvek" čase zavolať sestričku ak sme potrebovali pomoc alebo mali nejakú otázku. V prípade, že by sme žiadne otázky nemali (čo nebol náš prípad) tak by nás aj tak prišli skontrolovať. Bábo sme mali celý čas s nami, aby sme mohli mať čo najviac koža na kožu kontaktu a skvelé bolo, že tam bol personál školený na to, ako pomôcť naštartovať kojenie (alebo ako sa spisovne hovorí dojčenie).
Ráno nám upratali izbu, doložili plienky a iné hygienické potreby. Raňajky, obed aj večera boli formou bufetu. Čerstvé šaláty, ovocie, pečivo a tri druhy teplých jedál na výber (mäso- vego- ryba) - pri takomto servise niet divu, že som tam chcela ostať aspoň mesiac. Za toto všetko som si ja ako mama platila ca 10 eur na noc a Mikael ca 30 - bolo to však hodné každého centu. A už teraz sa teším na prípadný znovu-pobyt.
Raňajky
výhľad z izby
izba
Po dvoch dňoch nás pustili domov - toľko ostáva väčšina rodín pokiaľ ide všetko ako má. Najskôr sa dá odísť z nemocnice 6 hodín po pôrode, ale to len v prípade, že je všetko úplne v poriadku.
Nemocnicu sme mali 15 minút od domu, tak sme sa domov vybrali pešo. Nedostatok spánku sa mi nepodarilo ani úsmevom zakryť.
Po ca týždni príde barnmoska (sestrička) na kontrolu domov a potom sa už chodí na kontrolu do zdravotného centra.
P.S. Aby to nevyzeralo, že tu je všetko super tak mám dve kamarátky (jedna je z Bulharska a druhá z Egypta) a tie neboli so zdravotnou starostlivosťou až tak spokojné. Obe však rodili v inej nemocnici ako ja a ani jedna z nich nerozpráva po Švédsky (niečo môže byť spôsobené aj jazykovou bariérou).
